Dnes som navštívil kino. Chcel som vidieť film Zrodila sa hviezda, pretože ma upútal námet a hudba, netušiac o čom film v skutočnosti bude. Po skončení filmu som zostal chvíľu sedieť, aby som sa netlačil v dave a aby som spracoval emócie. Dráma z plátna vo mne opäť vyvolala otázky, ako iné drámy už niekoľkokrát predtým.
Je normálne jesť počas pozerania filmu, správ, reklám, počas pomerne krátkych scén nabitých celým spektrom emócií medzi šťastím až tragédiou? Akú funkciu plní jedlo v takýchto chvíľach? Má nás zasýtiť bez pôžitku z neho alebo nám pomáha zmierniť napätie? Nahrádza vynechanú večeru alebo len pasívne prijímame, čo nám konzumná spoločnosť ponúka?
Ako veľmi sme sa stratili v konzume? V kine sa hrabeme v poloprázdnych papierových vreckách s pukancami aj počas ticha medzi dvomi ozvučenými scénami, akoby sme tam sedeli sami. Zamieňame si domácu obývačku so spoločenským priestorom, podporovaní marketingom prevádzkovateľov kín, ktorí sa snažia zapĺňať sály sloganmi typu „v kine ako doma“. Jeme pukance a nachos bez ohľadu na drámu, ktorá sa práve odohráva na plátne. Chirurg s rukami v útrobách pacientovej hrude, sex, trepotajúce nohy samovraha zaveseného na slučke, vychádzajúce slnko, dážď, pohreb, svadba, narodenie, krv roztekajúca sa po podlahe z práve prestrelenej hlavy a my jeme bez akéhokoľvek prejavu citu, ľudskosti, ohľaduplnosti, jeme mechanicky ako stroje a dokážeme sa smiať s prvými písmenami záverečných titulkov, akoby sme tú drámu na plátne vôbec nevnímali.
Podobne doma. Ani si to neuvedomujeme, možno niekedy, občas, keď si do úst kladieme ďalšie sústo pri správe, či scéne, ktorá je mimoriadne tragická. „Bože, to je strašné!“ - v krátkosti spracujeme emóciu a vzápätí si nakladáme do úst. Správy o zničujúcom tornáde, brutálnej vražde, zhorenom príbytku, ďalšom dieťati uvarenom v aute, správy o zvýšení cien energií a rastúcom počte exekúcií, o okradnutom dôchodcovi a my, s tanierom pred sebou, sa zastavíme možno na sekundu. Reklama na tampóny, na akciu niektorého obchodného reťazca, na úver, na lieky proti niečomu a po niekoľkých minútach opäť správy o zbytočnej nehode na ceste, o zaživa upálenom psovi, reportáž s varovaním „upozorňujeme, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre....“.
Pre koho sú vhodné? Pre verejnosť? Pre dospelých? Pre dojčiace ženy? Pre starých ľudí? Pre adolescentov odchovaných na hrách založených na zabíjaní? Pre pacientov? Pre sestričky? Pre labilných ľudí? Alebo majú byť len dôkazovým materiálom kriminalistov zavolaných na miesto činu?
Kam sme sa to dostali? A kam až sa týmto otupievaním dostaneme?
Čím sa odlišuje dnešná spoločnosť od spoločnosti, ktorá stínala hlavy a upaľovala zaživa nevinné ženy pred davmi divákov a čím od spoločnosti, ktorá sa zabávala na hrách v arénach, v ktorých išlo iným o život?
Čo sa deje v nás, s nami, na pozadí, pri sledovaní niekoľko sekundových sekvencií rôznych emócií, ktoré nemáme šancu spracovať, len ich podvedome prijímame? Až nám pripadá normálne jesť pred telkou a v kine. Začneme rovnako tupo prijímať aj reálne tragédie?
