Prijatie. - silný odkaz, ktorý mi prichádza do života približne rok. Lekcie, ktoré mi ho pripomínajú, sa opakujú s odstupom mesiacov akoby vytrhnuté z kontextu, ale v plynutí času sa spájajú do spoločného odkazu – prijímaj.
Jedna z minuloročných návštev SNG vo mne zanechala negatívne emócie. Svoje rozhorčenie z nepochopeného zlúčenia dvoch nesúvisiacich expozícií som zverejnil v podobe krátkeho komentára na FB a práve vďaka tomuto príspevku sa stalo niečo, čo v mojom živote spustilo lekcie prijímania. Dvaja priatelia mi poskytli spätnú väzbu, ktorá ma prinútila pozrieť sa na vec inak. Zrazu tu bola informácia, ktorá nabúrala moje stereotypy a emócia, vďaka ktorej som pocítil uvoľnenie a nával energie. „Život nám sám ukazuje, ako ho žijeme a aké pocity v ňom prežívame.“ – rezonuje vo mne priateľov dôvetok. Som vďačný za túto skúsenosť. Uvedomil som si, ako energie fungujú, ako ľahko možno podľahnúť negatívnemu stimulu, posilňovať ho rozvíjaním myšlienky a tým oslabovať seba.
Dnes som zašiel do kina na film Chatrč, ktorého knižná predloha na mňa mimoriadne zapôsobila. Zaujala ma netradičným spracovaním procesu vyrovnávania sa s tragickou udalosťou na základe príbehu muža a jeho rodiny. Surrealistický príbeh odľahčený svojským poňatím Boha veľmi citlivo zasahuje do tradičného ľudského spôsobu myslenia.
Zdanlivo nesúvisiaca udalosť, ale na poslednej Bibliotéke v jednom z množstva stánkov moju pozornosť upútala kniha Obejměte svého vnitřního kritika. Náhoda? Zrejme nie, veď kniha bola kvapkou v mori, stratená na pulte s desiatkami ďalších kníh.
Kritik a sudca - produkty našej mysle, ktorá nad nami postupne preberá moc. Stávame sa inými, než akými sme sa narodili a vo svojej podstate stále sme. Vnútornú múdrosť, ktorá je našou súčasťou od narodenia, postupne nahrádza múdrosť iná. Vďaka nej máme tendenciu súdiť seba a iných, komentovať udalosti, ale... záleží na tom? Na čom skutočne záleží?
V živote sa nám to občas stáva. Zastavíme sa. Aj vďaka impulzom zvonka. Je úžasné, ako niektorí ľudia dokážu spracovať niektoré témy. Z filmu vo mne utkveli dva silné obrazy: stretnutie s Múdrosťou, ktorá konfrontovaním vnútorného sudcu hlavnej postavy naštrbila jej dvojfarebné vnímanie dobra a zla, a scéna, v ktorej hlavná postava prechádza lekciou bezhraničného odpúšťania.
Bez ohľadu na to, v čo veríme, Chatrč, je svojim spracovaním mimoriadnym dielom. Šírka a hĺbka jeho záberu je obdivuhodná, sila príbehu dojemná. Je o láske, bolesti, odsudzovaní, je o radosti, smútku a obviňovaní. Je o živote, o našom ľudsky obmedzenom pohľade naň, ktorý nás zamotáva do klbka strachu, úzkosti, uzatvára nás pred sebou i svetom a o konfrontovaní tohto stereotypného myslenia s pohľadom na život, ktorý naopak, oslobodzuje a zbližuje.
Život je príležitosťou zmeniť svet. Ak dokážeme zmeniť seba. Na čom v živote záleží? Kritik a sudca v nás ovplyvňujú predovšetkým náš život a menia obraz skutočnosti na iný. Ale ktorý je ten správny? Detsky naivný, s bezhraničnou láskou, vierou, dôverou, spontánnym prejavovaním citov, jednoduchou komunikáciou? Alebo ten logický, v ktorom často nenachádzame slová, hoci máme bohatšiu slovnú zásobu, komunikujeme oveľa intenzívnejšie, ale máme problém povedať „Mám ťa rád.“, či dokonca máme problém prijať samých seba?